moj blog

Bol som presvedčený, že môj život sa konečne začal uberať správnym smerom. Mal som snúbenicu, ktorú som miloval. Prácu, do ktorej som chodil rád. Dostatok voľného času a priateľov, s ktorými som ho mohol tráviť. Čo viac som si mohol priať. Všetko sa zdalo byť úplne ideálne, až pokým to všetko dnešný deň úplne zmenil.

            Nič nenasvedčovalo tomu, že by tento deň mal úplne zmeniť môj život. Pokojne som sa prebudil, cítil som sa úplne sviežo. Pomaly som sa vyklonil z postele a skontroloval čas. Rádiobudík ukazoval 6:24. Trochu nemotorne som sa načiahol za rádiobudíkom, nahmatal správne tlačidlo a vypol ho. Pomaly som sa prevrátil naspäť na ľavý bok a môj pohľad spočinul na zatvorených očiach Molly. Dokázal by som ju sledovať hodiny. Spokojne si odfukovala a na perách mala taký zvláštny úsmev. Určite sa jej niečo pekné snívalo. Nemal som to srdce zobudiť ju, vlastne ani dôvod. Ešte som ju chvíľu pozoroval, no nakoniec som sa prekonal a veľmi opatrne som vyliezol z postele. „Skvelé, nezubudil som ju“ vydýchol som si.

            Presunul som sa do kuchyne a začal pripravovať niečo pod zub. Keď hovorím niečo pod zub, tak to myslím vážne. Za moje kuchárske schopnosti by sa určite hanbilo aj 4-ročné dieťa, no dnes som sa snažil, ako som vedel. Vlastne som sa ani veľmi snažiť nemusel, Molly totiž pravidelne každý deň raňajkuje jogurt s jahodovou príchuťou a cereálne tyčinky. Ja pre zmenu to, čo sa na mňa z útrob chladničky pekne pozrelo. Ešte som horúcou vodou zalial šálku s čajom a raňajky boli pripravené.

            Zostávalo už len to najťažšie, zobudiť Molly. V hĺbke duše som dúfal, že už sa medzitým zobudila, ale nebolo tomu tak. Na tvári mala ešte spokojnejší výraz ako predtým. No nič, musím ísť do toho. Naklonil som sa nad jej rameno, pobozkal ju na líce a do ucha jej pošepkal: „Láska, už je čas vstávať.“ Trochu sa zamrvila, natiahla za seba ruky. Otočila sa na mňa, s úsmevom na tvári sa mi pozrela do očí a pohotovo povedala: „Ahoj, my sa poznáme?“. Keď sa teraz tak zamyslím, tak túto vetu vnímam úplne inak ako vtedy. K tejto vete sa viaže jedna zaujímavá historka, vlastne je to príbeh, ako sme sa my dvaja spoznali.

            Spoznali sme sa na jednom večierku. Keď som si objednával pri bare, oslovila ma celkom atraktívna slečna. Nepamätám si už, čo povedala, ale bol som prekvapený, lebo sa mi to často nestávalo. Prehodili sme zopár viet, objednal som jej suché Martini, a skôr ako ho stihla ochutnať, bola preč. Zazvonil jej totiž telefón, bolo to očividne niečo dôležité, keďže okamžite zvážnela, no ubezpečila ma, že nejde o nič veľké, len že si potrebuje niečo zariadiť. Tiež ma ubezpečila, že určite sa vráti a bolo by milé, ak by ma tu ešte zastihla. Nemal som náladu odísť, ani zostať. Stál som pri bare a pozeral na pohárik neodpitého Martini. V tom ma vyrušil Andrew a začal mi predstavovať jeho novú priateľku. Andrew musel byť vždy stredobodom pozornosti a nepočúvať ho, mohlo mať katastrofálne následky, tak som sa aspoň tváril, že ho počúvam, no celú dobu som myslel na tú neznámu ženu, nevedel som ani jej meno, nemal ani jej číslo, nevedel som, či sa vôbec vráti.

            Andrew rozprával a rozprával. Ako vždy. Rozprával, aký on je úžasný a mňa neustále nútil, aby som mu na všetko pritakal. Liezlo mi to na nervy, ale na jeho priateľku to očividne zapôsobilo. V tom som ju zahliadol, smerovala smerom od baru. Vôbec som vtedy nerozmýšľal, len som schmatol jej neodpité Martini a v zlomku sekundy som ju dobehol a spoza chrbta jej povedal: „Myslím, že si si niečo zabudla pri bare.“. Okamžite sa otočila a s hrôzou v očiach som zistil, že to nie je ona. Nie, vlastne to tak nebolo, bolo to zvláštne, ale bolo to príjemné. Pozrela na mňa a zaskočene povedala: „Ahoj, my sa poznáme?“. Normálne by som sa asi ospravedlnil a s hanbou v očiach  nenápadne stratil, ale vtedy nie.

            Bolo to naozaj zvláštne, ešte nikdy som sa nezamiloval na prvý pohľad, ale ten okamih to zmenil. A ešte zvláštnejšie bolo, že stačilo zopár viet a vedel som, že si spolu budeme určite rozumieť. Ak by ste čakali, že sa odvtedy niečo zmenilo, mýlili by ste sa. Mnohým by sa zdalo, že význam frázy, ktorú Molly vyslovila pri našom prvom stretnutí, pri viacnásobnom zopakovaní stratí význam, ale opak bol pravdou. Vždy keď vyslovila túto vetu, prežíval som to ako vtedy, keď som si ju zmýlil s jej sestrou. Áno, tá tajomná slečna pri bare bola jej sestra. A jej tajomný odchod bol spojený s vlámaním do jej galérie, z ktorej zlodej nič neukradol, zanechal ale tajomný odkaz. Ale viac o tom vám porozprávam inokedy.