moj blog

Mirka bola nenápadné, skôr utiahnuté, no navonok milé a usmiate dievča, mladá žena. Taká sivá myška, na ktorú si ľudia spomenuli iba vtedy, keď niečo od nej potrebovali. Žijúca sama a pretĺkajúca sa životom s hlavou plnou snov, ktoré sa jej nikdy nesplnili. Tak, ako každý pracovný deň, tak aj dnes, unavená prácou a sklamaná, že blížiace sa Vianoce prežije opäť tak, ako tie predošlé, míňala pochmúrne ulice a rozžiarené výklady lemujúce jej cestu domov. Tak, ako v poslednej dobe bolo jej zvykom, pristavila sa pri jednom z nich a obdivovala krásne šaty, po ktorých nesmierne túžila. Vždy si predstavila, že práve v nich by konečne zažiarila. Nenápadná myška by sa zmenila na krásnu princeznú a možno by jej hviezda zažiarila tak oslepujúco, že by očarila aj toho pravého princa, na ktorého už od malička čakala. Nuž ale jej skromný plat, ani jej vianočné odmeny, jej nedovoľovali viac ako o tomto všetkom len snívať. Aj napriek tomu, že sa jej ani tento sen nesplnil tak, ako väčšina jej ostaných, nestrácala nádej a neprestávala veriť. Snívala a naďalej si predstavovala, aké by to bolo, keby sa jej to splnilo.

    Pred niekoľkými dňami celé mesto pokryl sneh, konečne i tam zavítala zima. Ale v ten deň, to bol snáď jediný, kto indikoval, že je mrazivý november a nasledujúci mesiac mu dá čochvíľa zbohom. Uprostred modrej oblohy sa pohodlne rozvaľovalo slnko a rozhadzovalo vôkol svoje falošné lúče. Ideálny deň načerpať trocha novej energie prechádzkou po parku, pomyslela si Mirka. Malými krôčikmi sa k nemu približovala. Míňali ju uponáhľaní ľudia a občas nejaký z nich o ňu zavadil, no ona za so svojho snenia aj tak nedala vytrhnúť. Ona sa nikam neponáhľala, stačilo jej to v robote. Už z diaľky videla, že park je plný guľujúcich a inak zimu užívajúcich detí. Niekto by si pomyslel, že Mirku aspoň toto zneistilo, ale opak bol pravdou. Deti mala veľmi rada a v budúcnosti túžila jedno také mať.

    Mirka zbožňovala „chrumkanie“ neuchodeného čerstvo napadnutého snehu. Keďže to už bolo zopár dní, musela v parku hľadať cestičky, ktoré ešte nikto pred ňou neobjavil. Pri toľkom sústredení si ani neuvedomila, že sa priplietla chlapcom do ich snehového bojiska. Na následky nebolo treba dlho čakať a priamo od chrbta ju zasiahla jedna zo zablúdených gúľ. Otočila sa a chlapci sa jej okamžite začali ospravedlňovať. Mirka prikývla a na znak odpustenia sa na nich zaškerila. Teda tak to ona vždy opisovala, že ona sa vie iba škeriť a nie usmievať. Zásah snehovou guľou ju ale tak nevystrašil, ako to, čo nasledovalo.

    Oprášila si zvyšky snehu a nasmerovala sa opäť na správny kurz. No v tom sa tak preľakla,  až jej mráz prešiel po chrbte. Hlavne pre nesmelú dušu ako je ona, to bol šok. Priznajme si, koho by nevystrašilo náhle zjavenie osoby priamo pred vami. Obzvlášť, ak by to bol malý chlapec vystierajúci proti vám roztvorenú dlaň a v nej niečo malé a ligotavé. Presne to sa stalo Mirke. Malý sotva štvorročný chlapec vystieral ruku, ako len vládal. Nebyť Mirkinej útlejšej postavy, ani si ho nevšimne. Hneď, ako rozdýchala šok, začala sa obhliadať, ku komu patrí a odkiaľ sa zatúlal. Nič, pozrela na neho, čupla si a svojím vľúdnym hláskom sa ho opýtala: „Kde máš rodičov?“ Chlapec iba ešte viac vystrel ruku a otrčil malý predmet priamo pred jej zrak k jej rukám. Zobrala predmet, že ho preskúma a spýtala sa: „Stratil si sa? Toto mi má pomôcť nájsť tvojich rodičov?“ Chlapček mlčal. Mirka sa opäť poobzerala, či niekoho nezahliadne. Nikde nič. Iba chlapci vo víre snehovej vojny. Nazrela teda do dlane, kam sa dočasne ukryl ten malý predmet. Roztvorila ju a bližším pohľadom zistila, že je to malinký zvonček, ligotavý zlatý. S množstvom otázok pozrela opäť pred seba na miesta, kde stál malý chlapec. Lenže po tom už nebolo ani stopy, dokonca ani tej snehovej. Opäť sa poobzerala okolo seba, tentoraz s pohľadom dôsledného detektíva. Čím viac sa obzerala, tým sa jej park zdal prázdnejší a prázdnejší. Pýtala sa chlapcov, aj staršej pani, čo venčila malého psíka, ktorého by si nebyť snehovej pokrývky snáď tiež ani nevšimla. Teraz si budete možno myslieť, že Mirka bola málo vnímavá a nezaujímala sa o okolitý svet. Ale opak bol pravdou, Mirke neušli nikdy ani žiadne maličkosti. V tomto nepoznám dokonalejšej bytosti ako ona. Preto sa jej to zdalo ešte záhadnejšie. Blúdila po parku, prešla po všetkých nevychodených miestach, pýtala sa na neho, ale po malom chlapčekovi sa zľahla zem. Medzitým sa zotmelo a Mirka sa zmätená odobrala domov. Upokojovala sa tým, že chlapec isto len od rodičov na chvíľu odbehol a vrátil sa k ním naspäť a spoločne opustili park. Inak by ho určite niekto hľadal.

    To všetko ale nemenilo nič na fakte, že jej po chlapčekovi zostal ten záhadný zvonček. Mirka zhodila zo seba kabát, zarovnala topánky do radu a zhlboka nasala teplo jej malého útulného domova. V ruke stále zvierala zvonček. Rozsvietila svetlo i lampu v obývačke. Pohodlne sa usadila do gauča a precízne začala skúmať zvonček. Zazvonila ním. Zvonil chabo. Opäť skúmavým pohľadom pozrela na neho. Nič. Bol úplne hladký, bez akýchkoľvek ozdôb a ornamentov. Odložila ho na stolík. Vstala a zamierila do kuchyne, no hneď ako tam dorazila (mala to síce len pár krôčikov, ale chcel som to trocha zdramatizovať), poponáhľala sa naspäť k zvončeku. Schmatla ho, zadívala sa na miesta, na ktoré úplne zabudla a s prekvapením sa doširoka usmiala, pardon, zaškerila. Stálo na ňom úplne maličkým, sotva čitateľným, písmom: „Čo priať si budeš, to sa vyplní.“

    Mirkino srdce vtedy najviac túžilo práve po tých nádherných šatách z výkladu. Malá rozmarnosť ovládla Mirkinu myseľ, hoci jej vždy viac záležalo na iných, ako na sebe. Možno i preto, že stále nebola úplne presvedčená o moci malého zvončeka. Ono je vždy ťažké uveriť zázrakom, hoci o nich dokážeme pokojne celý život snívať. Mirkin záhadný deň sa pomaly blížil ku koncu, zaľahla do jej nočného pelíšku a silno zovrela zvonček v dlani. V duchu zopakovala svoju prianie a spokojne zavrela oči.

    Ráno sa zobudila veľmi skoro. Hnala ju k tomu dávka zvedavých očakávaní. Splní sa jej to? Akým spôsobom? Darujú jej ich? Alebo ich dajú do výpredaja za výbornú cenu? A možno už čakajú predo dvermi. Nie, nečakajú. Ani za rohom. Tak hor sa skontrolovať výklad. Stále tam sú. To je dobré znamenie. Alebo nie? Škoda, je príliš skoro, otvárajú až tesne pred obedom. Bude sa musieť vydržať až do večera. To čakanie. Každá minúta akoby trvala hodinu. Myšlienky na prianie nedajú šancu venovať sa inému. Robota sa kopí, ale Mirka nie je schopná sa sústrediť na iné. Veď tie šaty jej predsa zmenia celý jej život. Hurá, je čas. Hor sa naspäť k výkladu. Počkať, poslíček s veľkým balíkom. Nie je náhodou pre ňu. Nie, nie je. Tak rýchlo k výkladu. Stále tam sú, ani cena sa nezmenila.

    Prvý raz v živote sa rozhodla Mirka vstúpiť do tak drahého butiku. Okamžite na nej spočinuli všetky oči zhýralých paničiek, ktoré jej akoby dali pocítiť, že tam nepatrí. Jej počiatočnú neistotu našťastie umlčala vľúdna predavačka, ktorá, ak by mohla, určite by vyhovela jej požiadavkám. Žiaľ, šaty neboli šité pre jej nízku útlu postavu a nutné úpravy by cenu predražili o ďalšie nemalé korunky. Predavačka sa jej snažila vyjsť akokoľvek v ústrety. Pravdepodobne mala podobné sny a podobný osud ako Mirka. Alebo sa možno len snažila predať šaty. Ktovie. No i napriek jej ústretovým snahám to Mirku nepriblížilo ani o krok bližšie k splneniu jej priania.
    
Mirka ale u napriek tomuto sklamaniu neprestala veriť. Každú noc v ruke zovierala zvonček. Prešiel už viac ako týždeň a vôbec nič sa nezmenilo. Vlastne áno, šaty zmizli z výkladu. Ešte tri dni verila, že sa zrazu zjavia v jej náručí, alebo rovno na nej. Ale nič.
    
Ako sa už stalo jej rituálom, opäť vzala nenápadný zvonček do jej drobnej rúčky. Prečítala si malý vrytý text a nahlas si povedala: „Prečo si ma takto trápil? Dal mi nádej a potom mi ju zobral? Prosím ťa, skús mi splniť aspoň takú maličkosť. Dopraj mi zajtra krásneho dňa.“ Mirka zavrela oči a sladko zaspala.

    Hneď ráno Mirka vstala akosi spokojnejšia. V práci ju čakalo obrovské množstvo práce. Výsledok jej bláznenia predchádzajúcich dní. No ani to ju nevyviedlo z miery. Videla svet akosi farebnejšie ako predtým. So všetkého mala radosť a entuziazmus sa stal jej drogou. Po práci si dopriala dlhú prechádzku jej tajomným parkom. Ani rýchlo sa šíriaca tma ju neodradila. Domov prišla síce vyčerpaná, ale spokojná. Unavená zaľahla to postele. Pozrela na zvonček a tíško zašepkala: „Ďakujem.“ Ešte ho pohladila, uložila sa a úžasného dňa bol koniec.

    Na druhý deň sa rozhodla zobrať zvonček so sebou. Ako talizman. Zrazu sa s ním cítila omnoho istejšie a včerajšia nálada ju nasledovala aj dnes. Osem hodín pracovného dňa trvali ako pár sekúnd. Síce bolo treba zostať o niečo dlhšie, lebo súrne veci nepočkajú. Ale prečo neobetovať ešte aspoň jednu sekundu z dňa. Či sa vyplatilo, je diskutabilné. Ale ani to Mirke neprerušilo šnúru dobrej nálady. Cestou domov zahliadla zatúlaného ňufáča. Už pár krát ho predtým zahliadla. Popriala si, nech si nájde domov, alebo hu chudáka utečenca nájdu smutní pôvodní majitelia. A asi ho aj našli, keďže ho už viackrát nevidela. Takto sa Mirka vrátila do pôvodných koľají svojho života. Sem tam si nejakú maličkosť popriala a dá sa povedať, že sa aj potom splnila. Síce sa jej život nezmenil, bol omnoho farebnejší. Mirku už prestalo trápiť snívanie, aké by to bolo, keby... A po prvý raz sa cítila spokojná s tým, čo má a kto je. Začala sa naplno sústrediť na všetko, čomu sa venovala a začalo jej ísť zrazu všetko omnoho lepšie.

    Teraz by ste čakali, že tým sa jej príbeh končí. A že končí v podstate happy endom. S tými, ktorých to už nebaví, sa môžeme dohodnúť, že to je v podstate koniec. Ale to sa pripravíte o vysvetlenie, prečo vám tento príbeh rozprávam práve ja. Ako aj o to, či sa príbeh skončí ozaj happy endom. Tí domýšľaví si teraz povedia, že určite nie, lebo každý raz musí aj tak zomrieť.
    No ale vráťme sa naspäť k príbehu pre tých zaujatých. Ako ste si iste všimli, príbeh nesie názov vianočná rozprávka, ale o Vianociach ešte nepadlo ani slovo. Presuňme sa trochu ďalej v Mirkinom novo objavenom živote. Aby sme to nepreháňali tak len o pár dní, presnejšie rovno o celých desať. Konkrétne k 19. decembru. Opäť jeden z ďalších obyčajných pracovných dní. Mirka, pohltená prácou, sústredená ňou, si ani neuvedomila, že ju spoza jej ramena sleduje prísne oko šéfky. Nekompromisnej, ale svedomitej a spravodlivej. V poslednej dobe s ňou Mirka prichádzala do kontaktu častejšie. Všimla si mnoho z jej vlastností, ktoré boli väčšinou prehliadané a napriek všeobecnej nepopularite, si ju obľúbila. „Potrebujem s vami hovoriť.“ upovedomila jej obvyklým prísnym tónom o svojej prítomnosti. Nič príjemné pre Mirkinu bojazlivú povahu, ale už si na to pomaly zvykla. Obrátila sa tvárou k šéfke a zaujala pohľad, očakávajúci pokyny. „Prídite do kancelárie.“ zavolala ju k sebe na koberec. Mirka sa odhlásila z počítača a s obavami zamierila tým smerom. Zastala a vrátila sa naspäť ku svojmu stolu. Zaostrila pohľad na zvonček: „Prosím, nech to nie je nič negatívne.“

    Takto napumpovaná sebadôverou vkráčala do neveľkej kancelárie. „Nech sa páči, sadnite si.“ sa okamžite ozvalo spoza veľkého stola. „Ako dlho pracujete tu už pracujete?“ Otázka, ktorá zníži sebadôveru naspäť na nulu. Väčšina ľudí očakáva po tejto otázke, bez ohľadu na odpoveď, vetu: Nemyslíte, že je čas na zmenu? A hneď na to nedobrovoľné podpisovanie výpovede. To ale nebol Mirkin prípad. „Skoro päť rokov.“ Mirka skromne odpovedala. Šéfka neskrývala prekvapenie: „Zvláštne, že som si vás všimla len poslednú dobu. Páči sa mi vaše zanietenie a stopercentnosť.“ „Ďakujem.“ opäť skromne odpovedala Mirka. „Mám pre vás zaujímavú ponuku. Ako ste si všimli, moja asistentka sa rozhodla opustiť tento vlak. Ako som vás sledovala pri práci, viem si vás dokonale predstaviť ako jej náhradu. Samozrejme, bude vás čakať omnoho viacej práce. Budem žiadať, aby ste bola omnoho viac flexibilnejšia...“ A takto nejako to pokračovalo niekoľko minút. Našťastie nezabudla zhrnúť aj všetky výhody, ktoré by to odnášalo. Ale Mirke to bolo jedno. Po prvý krát niekto ocenil jej snahu. Prijatie tejto pozície vnímala ako vďaku a možnosť si dokázať, že na to má.

    Čo Mirku ale úplne najviac šokovalo bola jej prvá úloha. Zohnať si nejaké pekne spoločenské šaty, pretože asistentka sa vždy zúčastňuje veľkolepých vianočných večierkov. Nie, nie sú to tie, v ktorých ide o to vypiť, čo najviac alkoholu a tváriť sa, ako sa človek super zabáva. Ani tie, ktorými zakrývajú bežným zamestnancom oči, aby im ukázali, ako si ich vážia a ako sú nesmierne vďačný za ich mravenčiu prácu. Sú to práve tie, na ktoré sa bežný smrteľník nedostane a vedúci divízie sa medzi tými osobnosťami cíti maličký, ako zrnko piesku. Eleonor, mimochodom, tak sa volala Mirkina šéfka, na takýchto príležitostiach nesmierne záležalo. Povrávalo sa, že má veľa kontaktov a hoci v Mirkinej divízii robila riaditeľku len dva roky, čaká ju skoré povýšenie.

    Dá sa povedať, že toto bolo odjakživa Mirkiným snom. Chýbali jej už len tie šaty, po ktorých nedávno túžila. No tie si aj tak stále nemohla dovoliť a vo výklade už zaujali ich miesto úplne iné. Napriek tomu skúsila šťastie a vošla sa do butiku poinformovať. Bezúspešne. Všetok svoj popracovný čas strávila hľadaním vhodnej náhrady. Druhý deň už takmer padala z nôh. Počas zúfalého hľadania nachodila kilometre. Prosila zvonček. No ten jej odmietal vyhovieť. Asi mal voči šatom averziu. Nakoniec, tesne pred záverečnou vbehla do zastrčeného butiku. Ledva dokráčala k lavičke. Zhlboka sa nadýchla a poobezerala sa okolo. Do oka jej padli celkom zaujímavé šaty. Povedala si, že keď nie tie, tak žiadne. Neboli také krásne ako jej vysnívané. Jedine cenou sa snažili aspoň konkurovať. Našťastie táto bola omnoho únosnejšia, aj keď za kus látky to bolo stále až príliš. Mirku ale čakalo opäť ďalšie sklamanie. Takmer vôbec jej nesedeli. Len šikovná krajčírka by to dokázala zachrániť. Práve takou butik disponuje, vraj. Do týždňa dokáže urobiť divy, vraj. Ale Mirka už nemala ani 24 hodín a krajčírka už dávno doma. Snaha predavačky predať nie práve najlacnejšie šaty vyvrcholila v zaujímavú dohodu. Riskantnú, ale Mirkinmu zúfalstvu sa už nemohlo nič rovnať. Zaplatila zálohu, vzala šaty a utekala navštíviť vychválenú krajčírku na opačný koniec mesta.

    Zúfalej Mirke otvorila staršia dáma, možno už v dôchodkovom veku. Premerala si ju a vypočula si jej trápenie. Prívetivo ju pozvala dnu a dokonca ju ponúkla šálkou kávy, čo prišlo Mirke viac ako vhod. Dali sa do práce, Mirka obliekla šaty a staršia pani svoje nástroje v podobe krajčírskeho metra a špendlíkov. Trvalo jej to strašne dlho. Mirka už nevládala stáť vzpriamene. No napokon to nejako zvládla.

Domov sa dostala neprekonateľne unavená až neskoro v noci. Ráno sa jej dokonca podarilo po prvý krát v živote zaspať do práce.  Samozrejme hneď si ju odchytila Eleonor. Čakala na to najhoršie, ale napokon sa toho nedočkala. „Potrebujem vybaviť tieto telefonáty. Potom sa choďte domov pripraviť na večierok a nezabudnite prísť na čas, bolo by nevhodné, keby som musela na vás čakať.“ Mirke spadol kameň zo srdca, ale stále ju ťažili ďalšie bremená. Ako dopadnú šaty? Stihne to tá krajčírka? Zvládne to? Nebude to katastrofa? Zvládne to ona? Je pripravená na takéto akcie? V hlave sa jej vynárali nové a nové otázky. A vtedy si uvedomila. Mení sa na tú Mirku predtým, čo všetko videla čiernobielo. Zhlboka sa nadýchla, vytiahla svoj malý talizman a v duchu si povedala: „Som ja ale hlúpa, čaká ma najkrajší večer môjho života a ja sa z toho nedokážem ani trocha tešiť. Ešte, že mám teba, zvonček môj.“

Zostávajúci čas utiekol ako voda. Mirka sa, už takmer pripravená na večierok, postavila pred dvere a s očakávaním zaklopala. Otvorila jej staršia dáma zo slovami: „No vy ste ale nádherná, už vám k dokonalosti chýbajú iba vaše šaty. Pracovala som na nich celý deň i noc, tak dúfam, že s výsledkom budete spokojná.“ Obliekla si ich a staršia dáma začala ihneď spokojne pokyvkávať hlavou dopredu a dozadu. Dobré znamenie. Sadli jej akurát, ale aké obrovské prekvapenie Mirku čakalo, keď sa zbadala v zrkadle. Vyplatilo sa jej dôverovať neznámej krajčírke, ktorá za taký krátky čas mohla dokázať maximálne tie šaty zničiť. Zvláštne, ale všetko stálo len a len na tom. Stávka na všetko. Mirka neverila vlastným očiam, ale šaty v zrkadle vyzerali úplne inak. Úplne inak ako očakávala. Vlastne aj Mirka vyzeral úplne inak ako zvyčajne. Krásny účes, zvýrazňujúci jej krásne dlhé čierne vlasy. Make-up, zvýrazňujúci jej doteraz nevýrazné ženské črty tváre, ako napríklad plné pery. A teraz tie šaty. Nádherne kopírujúce jej útlu postavu zvýrazňujúc jej prednosti a zahaľujúc jej nedostatky. Pred zrkadlom zrazu stálo krásne ženské stvorenie. Mirka nevedela od zrkadla oči. Takmer sa rozplakala. Nebyť make-upu, tak by to už iste dávno urobila. Hneď, ako sa z toho šoku spamätala a niekoľkokrát poďakovala za ohromujúcu prácu, poponáhľala sa dobyť celú sálu svojim šarmom. Prišla akurát na čas. Aj Eleonor si potrpela na dochvíľnosť. „Vy ste ma tuším prišli zatieniť.“ poznamenala Eleonor a nenútene sa na Mirku usmiala. Bolo to najmilšie gesto, aké kedy Mirke venovala. Eleonor nebola hlúpa a vedela, že nemá zmysel súperiť s jej oddanou asistentkou. Pravdepodobne mala Mirku aj celkom dobre prečítanú, pretože vedela, že si to nedovolí nikdy zneužiť.

Mirka bola ohromená toľkou pompéznosťou. Hltala ju každým dychom. Fascinovala ju tá dokonalosť. Eleonor ju dokonca zoznámila so zopár vplyvnými ľuďmi, ale nič ju tak neočarilo tak, ako mladý fešák s prekrásne vyformovanou postavou. Presne ako v jej snoch o princovi. Eleonor ju medzitým opustila a Mirka zostala v tej spoločnosti úplne sama. Sem tam ju síce zahliadla vo víre vášnivých diskusií zanietených workoholikov, no vôbec nejavila záujem o prizvanie aj jej donedávna nenápadnej asistentky. Nečudo, veď okrem mnohých iných aj Eleonor si sem v prvom rade prišla budovať kariéru a Mirka bola len požadovaným sprievodom pre takéto akcie.

Mirka medzitým nespustila oči z toho princa jej snov. Sledovala ho neustále. Isto v hlave spriadala plány, ako by ho jej nesmelá duša dokázala osloviť. To jej komplikovalo ešte viac záujem väčšiny hostí o jeho spoločnosť. „Harley Cooper“ prehovoril som na ňu. „Prosím?“ ťažkopádne zvrátila pohľad na mňa. „Tak sa volá, je synom najväčšieho investora tejto spoločnosti.“ Odvetil som. „Nerozumiem. Neviem, o kom hovoríte.“ hrala sa na nechápavú, no na prvý pohľad bolo jasné, že jej to ani trocha nejde. „Netrápte sa tým, nepoznám ženu, ktorú by nedokázal očariť.“ Odpovedal som a dodal som: „Mám taký pocit, že v tom ste si podobný.“ „Tak to určite.“ arogantne znela jej odpoveď a bolo jasné, že je myšlienkami úplne inde. „Prepáčte. Nebudem vás už dlhšie rušiť.“ sklamane som sa s ňou rozlúčil, ale to na ňu zapôsobilo ako voda na mlyn. Rozpačito zareagovala: „Ospravedlňujem sa, ste naozaj milý, ale v tom, čo ste povedali sa určite mýlite.“ Takúto odpoveď som očakával už predtým, ale lepšie neskôr ako nikdy. „Myslíte? čo myslíte, že ma donútilo sledovať vás, ako ho sledujete a vymyslieť si zámienku, ako vás osloviť.“  Okamžite v tvári očervenela a zdala sa mi ešte krajšia ako predtým. Zabudol som sa vám priznať, že to, čo som povedal, som myslel smrteľne vážne. Mirka ma upútala hneď, ako som ju zahliadol. Ako neisto plávala sálou. Ako smutne sledovala pulzujúci život smotánky. Ako sa v jej malých očkách premietali nové a nové myšlienky a sny. Bolo mi jedno, že ja som momentálne niekde úplne na okraji jej pozornosti a centrum obsadzuje chlap, ktorému nemôžem ani len trocha konkurovať.

Nechcel som ju voviesť do rozpakov, tak som sa jej rýchlo predstavil. Chvíľku sme debatovali a Mirka si získavala moju priazeň viac a viac. Veril som, že tomu tak, aspoň čiastočne, je aj z jej strany. Žiaľ pracovné povinnosti ma prinútili vzdať sa jej spoločnosti. Pracovné? Znie to trochu zvláštne, ale keby som povedal prezentačné, tak by to bolo snáď ešte horšie. Dlho sa mi nedarilo vymaniť sa z nich, ale nakoniec sa mi to podarilo. Práve včas, alebo snáď už neskoro?

Zahliadol som Mirku, ako práve kráča dlhými schodmi smerujúcimi zo sály von. Von do mesta, kde pravda je skutočnou pravdou, kde ľudia nemyslia len na seba a svoje záujmy a kde ľudia nie sú schopný obetovať svoju dušu len pre to, aby dosiahli, to čo chcú. Mirka si to asi tiež uvedomila, že spoločnosť do ktorej patrí je tam vonku. Nie tu, v tejto sále plnej nafúkaných ľudí, ktorí by zapredali dušu i diablovi. Uvedomila si to, žiaľ, až príliš neskoro. Strávila dlhé roky snením a tomto a zrazu sa jej všetko pred očami rozplynulo. Neviem, čo sa v ten večer stalo. No som rád, že jej poslednou spomienkou na  tento večer som bol ja a nie pompézne dvere sály, oddeľujúce ju od okolitého sveta. Som rád, že som jej mohol vtedy utrieť slzy a že dodnes sa môžem tešiť z jej nádherného úsmevu. Som rád, že som si mohol vypočuť jej príbeh a som rád, že som sa stal jeho súčasťou. A tiež ďakujem zvončeku, že nám zmenil naše životy, tak ako i tento príbeh ukončil.


Na záver by som vám chcel povedať ešte zopár slov a vysvetliť vám pár nezodpovedaných otázok. Takže: Neviem, čo je pointou tohto príbehu, každý sa radšej nad ním zamyslite sám a nájdite si niečo, čo sa vám na ňom páči, alebo aj nie. To, že sa Mirka nevie smiať, je zaručene klamstvo. Nikto sa nevie smiať krajšie ako ona.  Čo rozplakalo Mirku vám neprezradím, alebo aspoň zatiaľ nie. To, že som vám neprezradil nič o sebe, bolo zámerné, pretože príbeh nebol o mne, ale o Mirke. Pre zvedavcov: Milujem prekvapenia a hrianky s cesnakom. Tá staršia dáma kedysi prišla o všetko, žila na ulici. Vďaka nadácii pre začlenenie ľudí do spoločnosti sa naučila šiť a vyučila sa za krajčírku. No a ten malý chlapček nebol vôbec tak záhadný, ako si Mirka predstavovala. Bol úplne obyčajný a tiež mal v parku rodičov, ktorý dokonca na neho zavolali a on vtedy zmizol z Mirkinho dohľadu. Je zvláštne, ako si vieme veci zdramatizovať a prehliadnuť podvedome prehliadnuť zásadné fakty. No a ak ste sa dočítali až k tejto vete, tak vám chcem poďakovať, že ste boli ochotný venovať toľko času jeho čítaním. Taktiež, ak máte práve vianočné sviatky predo dvermi, tak vám chcem popriať nech sú tak čarovné, aké ste ich mávali v detstve. A ak sú už sviatky dávno za vami, tak vám prajem, nech sa vám vo vašom živote darí nájsť vždy, čo najviac farieb.