moj blog

Ráno ma zobudil nepríjemný zvuk, ktorý každý z nás tak nenávidí. Zvuk, ktorý zvyčajne naše životy opäť naštartuje do zabehnutého pracovného týždňa. Dnes som plánoval sladko spať aspoň do deviatej. Sranda, bol som si skalopevne istý, že som ten budík včera vypol. Molly sa už načahuje cezo mňa, aby napravila môj omyl. Keby som sa tu teraz nezamýšľal nad hlúposťami a konal rýchlejšie, nemusela vôbec vedieť, že som včera na to zabudol. Mohla pokojne sladko spať. Je to síce prekvapujúce, ale Molly mala omnoho tvrdší spánok ako ja. A tým vyvracala štatistiku, na ktorú som kedysi narazil. Stálo v nej, že ženy sú omnoho citlivejšie na okolité vzruchy počas spánku ako muži. Údajne to súvisí so zakorenými inštinktmi matky chrániacej svoje dieťa pred nebezpečenstvom. Molly sa mi práve uložila do náruče. Cítil som, ako jej pomaly tlčie srdce. Miloval som to, vtedy som mal pocit, akoby sme boli jedna duša a jedno telo. Pocítil som jej pery na líci a následne len započul, ako odkráčala von z izby. Zvláštne. Obaja sme patrili medzi tých, ktorí keď si môžu dlhšie pospať, vždy túto možnosť využijú. Žeby pre mňa chystala ďalšie z jej netradičných prekvapení? Skôr než som sa dokázal nad tým hlbšie zamyslieť, ponoril som sa do siene snov. „Vstávaj, ty spachtoš!“ prebudil ma Mollyn sladký hlas. Opäť som pocítil jej pery, tento krát zablúdili priamo na tie moje. Pre takéto zobudenie by človek vstal aj o tretej ráno, kľukne aj každý deň. „Dnes sa ti nechce tuším vôbec vstávať.“ uštipačne poznamenala. Zadíval som sa smerom na hodinky a rozospato odpovedal: „Bodaj by nie, veď ešte nie je ani osem hodín.“ „Dnes nemusíš byť v práci na deviatu?“ prekvapená mojou odpoveďou lovila v pamäti. „Čo by som v nej cez víkend robil?“ isto som odpovedal. Rozosmiala sa. Zmätený a očakávajúci vysvetlenie som sa na ňu zadíval. „Ty si si vážne myslel, že je dnes už víkend?“ s úsmevom na perách vyslovila. „A nie je?“ isto a zároveň zmätene som sa snažil pochopiť, o čo ide. Molly sa ku mne pritúlila. „Chudáčik môj, ty sa už na ten víkend musíš strašne tešiť...ale budeš musieť vydržať ešte dva dni.“ Čože? Dva dni? Dnes je štvrtok? Bože, čo sa to deje. Ja už nerozumiem ničomu. Ešte že Molly nevidí teraz ten môj zdesený pohľad. Priviniem si ju ešte viac k sebe, aby tak nemohla neskôr urobiť. Molly aj napriek tomu vycítila, že ma niečo trápi. Bál som sa jej to povedať, predpokladal som, že ma bude mať za blázna. Vytratil som sa z nášho útulného bytu nachádzajúceho sa na druhom poschodí staršieho domu. Z toho dňa si takmer vôbec nepamätám, čo sa okolo mňa dialo. Zo všetkých síl som sa pokúšal nájsť rozumné vysvetlenie, ale s tým, čo sa okolo mňa dialo, nemal rozum ani logika absolútne nič spoločné. Mal som pocit, že som sa zbláznil. Hľadal som záchytné body, ktoré by mi potvrdili, že to tak nie je. Nebolo to ťažké, narážal som sa ne na každom kroku. Pokazený výťah, šéfov stratený mobil, víťazstvo Chicaga v play-off... To všetko som už predtým zažil. Pokúšal som sa zrekapitulovať všetko, čo som za tie zvláštne dni prežil. Vyskladať mozaiku, ktorá by mi dala odpoveď. Dospel som k záveru, že môj život skončil a zároveň zahájil spätný chod. Tak ako ja sa snažím zrekapitulovať dané skutočnosti, tak sa mi spätne rekapituluje môj vlastný život. Je to vôbec možné? Vždy som sa snažil byť realista, no nech som hľadal akokoľvek dôkladne, realita ustúpila niekam do kúta. Reálne vysvetlenie mimo mojej mysle a skutočnosť tak vzdialená pravde. Ocitol som sa priamo v pazúroch osudu, v ktorý som nikdy predtým neveril. Súrne som potreboval zmenu prostredia. S práce som sa vyparil snáď ešte záhadnejšie, ako sa záhadne vyparili ďalšie dni z môjho života. Miloval som vodu, more. Sledovať prelievajúce sa vlny som dokázal aj hodiny. Bolo už chladnejšie a tak ma po pobreží sprevádzal len vietor, s ktorým som občas musel viesť nerovný súboj. Dlho som bojoval, či prizvať aj Molly. Zdôveriť sa jej. Vždy sme sa o všetkom rozprávali, tak prečo jej to tajiť. Znepokojená už je tak či tak. Chcel som uchovať uvoľnenú atmosféru, ale Molly okamžite pochopila, že vo veci nie je len sledovanie západu Slnka za morský horizont. Dorazila neuveriteľne rýchlo. Skôr ako som stihol zareagovať, objala ma. Chcela tým naznačiť, že nech sa deje, čo sa deje, bude stáť pri mne. Nie som jasnovidec, ale bolo to, ako by mi to pošepkala priamo do ucha. Molly hltala každé moje slovo s obrovským záujmom a pochopením. Úplne som videl, ako sa do toho vžila a zrazu som cítil, že v tom sme spolu. Spoločne sme hľadali odpovede, ktoré som si nedokázal zodpovedať sám. Bohužiaľ, nedostali sme sa ani o kúsok ďalej, ale aj napriek tomu som sa cítil omnoho lepšie. Zároveň som bol prekvapený Mollynou otvorenosťou a pochopením. Obdivoval som ju ešte viac ako predtým, pretože ja sám by som si vôbec neveril. Dokonca celú dobu som sa snažil presvedčiť sa, že toto je len jeden z ďalších mojich šialených snov. Nebol som tak kreatívny človek ako Molly, ale niektoré moje sny boli viac ako len výplodom spiacej mysle. Medzitým sa úplne zotmelo a okolie osvetľoval len odraz mesiaca na vodnej hladine. Schladilo sa a aj napriek mojim snahám, sa nám túto okolnosť nepodarilo prekonať. Mierne premrznutý sa posadili do malej kuchyne a obaja mlčky sedeli. Každý z nás rozmýšľal nad našim, pardon, mojim osudom. V tom Molly položila prst na noviny ležiace pri okraji stola. „To je riešenie!“ spokojne vykríkla. Nestihla ani zaznamenať môj nechápavý výraz a pokračovala ďalej: „Vyberieš si nejakú stranu, odstavec a riadok. Ten sa naučíš a zajtra, či vlastne včera...“ Zasmiala sa. „Si overíš, či to tam tak presne stojí.“ „Viem, nič sa tak nevyrieši, ale budeš si aspoň stopercentne istý, že naše dohady sú správne“ Úplne ma tým nadchla. Potreboval som nejakú sviežu myšlienku a táto ňou zaručene bola. Prvýkrát som sa tešil na ďalší predchádzajúci deň a pred spaním som si moju repliku z novín ešte niekoľko krát zopakoval. To len tak pre istotu, aby som ju náhodou nezabudol.