moj blog

Molly na mňa upierala jej rozospaté tmavohnedé oči, z ktorých už hneď zrána sršala obrovská energia. Ak by ste si mysleli, že práve preto som sa do nej zaľúbil, mali by ste pravdu iba veľmi čiastočne. Molly mala toľko výnimočných vlastností, ktoré som na nej obdivoval a miloval, že aj samotná dokonalosť jej mohla len v kúte ticho závidieť. Bol som vďačný za každý okamih, ktorý som s ňou mohol stráviť ako aj za osud, ktorý nás dal dohromady. Ten istý osud, ktorý mi manipuloval s celým mojim životom. Ten osud, ktorý sa v podstate sústredil v rukách jednej osoby, ale o tom neskôr, omnoho omnoho neskôr.

Nežne som ju pobozkal na pery, pohladil po ramene a rozlúčil sa. Týmto sa naše dnešné cesty rozišli. Čakal ma posledný pracovný deň a následne ďalší nádherný víkend. Škoda, že na ten víkend som si musel počkať niekoľko rokov. Viem, znie to zvláštne, ale skutočne na ten víkend som si musel počkať ohromne dlhú dobu. Ale zase predbieham udalosti. Mimochodom, ak by sa niekto snažil sledovať tok mojich myšlienok, určite by sa po chvíli načisto zbláznil. Sám mám problém upriamiť sa vždy len na jednu z nich, nie ešte aj kontrolovať ostatné, ktoré mi víria hlavou. Preto mi odpusťte, ak občas úplne odbočím od témy. Ale vráťme sa naspäť k piatkovým udalostiam.

Dopravné zápchy pohybujúce sa rýchlosťou cúvajúceho slona boli bežnou súčasťou aj piatkového dňa, preto, ako vždy, bolo metro mojou najjasnejšou voľbou. Okrem toho ma Molly naučila, ako si urobiť takéto cestovanie aj zábavným. Stačí sa len zamerať na nejakého cestujúceho, najlepšie na niekoho, kto aspoň trocha vytŕča z davu priemernosti, a predstaviť si, aký zaujímavý príbeh môže skrývať. Tak sa zrazu z bezdomovcov stávajú nepochopení umelci, z matiek stratené nevesty a z úradníkov v oblekoch tajní agenti. No dnes som sa zabával úplne inak. Moju myseľ som naplno zaťažil vymýšľaním priebehu nadchádzajúceho víkendu. Chcel som aj ja prekvapiť Molly nejakým originálnym plánom, tak ako dokázala ona prekvapiť vždy mňa. Nakoniec som ale z metra vystúpil smutný a bez čo i len náznaku originálneho plánu. Kde len ona tie nápady berie?

Dnešný deň ubiehal prekvapivo rýchlo, na nedostatok práce som sa nemohol sťažovať. Nestíhal som ani myslieť na Molly. Vonku sa medzitým spustil lejak. Zdalo sa, že to bude len miestna prehánka, no opak bol pravdou. Z pracovného nasadenia ma vytrhlo zvonenie telefónu a po zodvihnutí sa z reproduktoru ozval hlas, ktorý som počul vždy zo všetkých najradšej. „Čo keby sme sa išli po práci prejsť po parku?“ zahlásila. „Však vonku prší!“ oponoval som. „Veď to je na tom to najlepšie“ oponovala ona mne. V podstate mala pravdu. Veď taká prechádzka v daždi má vždy niečo do seba. Nakoniec sa mi tento nápad pozdával viac ako jej. Takto ma Molly prekvapovala dennodenne a každý jej nápad, nech bol akokoľvek bizardný, slávil vždy úspech.

Vonku stále pršalo, ale tak príjemne, že som si to takmer neuvedomil. Pobral som na miesto určenia. V ruke sa mi pohupoval nerozprestretý dáždnik a ja som si užíval, ako mi drobné kvapky stekajú po tvári. Zastavila ma až komplikovaná križovatka, na ktorej bývala červená snáď tak dlho, ako trvá výroba žiarovky, ktorá rozsvecovala tento semafor na červeno. Zamyslel som sa, keď v tom moje myšlienkové pochody prerušil výkrik matky, ktorej dieťa sa rozbehlo priamo po frekventovanej ceste. Dieťa si to mierilo priamo na miesto, na ktoré sa rútilo auto pomerne veľkou rýchlosťou. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, pretože vždy som sa považoval skôr za zbabelca. Vždy som radšej pred problémami utekal ako ich riešil. No ani to ma v tom okamihu neodradilo a rozbehol som sa rovnakým smerom. Dieťa bežiace malými krôčikmi som okamžite dostihol, lenže zvyšný čas mi dovolil to chúďa len odsotiť mimo nebezpečenstva. Ďalej si pamätám už len jasnobielu oblohu roniacu slzy dopadajúce na chladnú zem a prenikavý zvuk, ktorý každá z kvapiek vydala pri jej dopade.